Je vodca ako “dojčiaci” pestún?

Bol to emocionálny bod zlomu v Mojžišovom živote. Po dráme Sinaja, Zjavení, Zlatom teľati, odpustení, výstavbe svätostánku a celých kapitolách o čistote a svätosti, jediné, na čo ľud myslí, je jedlo.

„Kto nám dá mäso na jedenie? Spomíname si na ryby, ktoré sme v Egypte jedli zadarmo, na uhorky, melóny, pór, cibuľu a cesnak. Ale teraz nám vysychá hrdlo – niet nič iné, len táto manna, čo máme pred očami!“ (Nm 11,5–6)

Stačilo by to na zúfalstvo každého – aj Mojžiša. No jeho slová, ktoré adresuje Bohu, sú šokujúce:

„Prečo si sa tak zle zachoval k svojmu služobníkovi? Prečo som nenašiel priazeň v tvojich očiach, že si mi uvalil na plecia celé bremeno tohto ľudu? Azda som ho ja počal? Ja som ich snáď porodil, že mi hovoríš: ‚Nos ich vo svojom náručí ako dojka nosí dojča‘? (…) Nevládzem niesť tento ľud sám – je to pre mňa príliš ťažké! Ak sa ku mne chceš správať takto, radšej ma teraz usmrť – ak som ešte našiel priazeň v tvojich očiach – a nech už nevidím svoje nešťastie!“ (Nm 11,11–15)

Tieto slová si zaslúžia najväčšiu pozornosť. Nevyhnutne nás upúta tá posledná veta – Mojžišovo želanie zomrieť. No v skutočnosti to nie je najzaujímavejšia časť jeho reči. Mojžiš nebol jediným židovským vodcom, ktorý prosil o smrť. Urobili to aj Eliáš, Jeremiáš či Jonáš. Vodcovstvo je ťažké; a viesť židovský národ je takmer nemožné. To je starý príbeh – a nie veľmi povzbudivý.

To skutočne zaujímavé sa skrýva inde – v momente, keď Mojžiš hovorí: „Prečo mi hovoríš, aby som ich niesol v náručí ako pestúnka dojča?“ Lenže Boh nič také nikdy nepovedal. Ani len nepriamo to nenaznačil. Boh požiadal Mojžiša, aby ľud viedol – ale nepovedal mu ako. Dal mu pokyny, čo má robiť, no nehovoril o štýle jeho vedenia.

Prvú lekciu o vodcovstve dal Mojžišovi jeho svokor Jitro, keď ho varoval pred presne takým vyčerpaním, aké práve prežíva:

„To, čo robíš, nie je dobré. Úplne sa vyčerpáš – ty i tento ľud, čo je s tebou. Je to pre teba priveľké bremeno, nemôžeš to uniesť sám.“ (Ex 18,17–18)

Potom mu odporučil, aby delegoval zodpovednosť a rozdelil si ťarchu s tímom ďalších vodcov – podobne, ako sa to chystá urobiť Boh v našej parši.

Zaujímavé je, že Mojžišovo vyčerpanie prichádza hneď po tom, ako v predchádzajúcej kapitole čítame o Jitrovom odchode. Čosi veľmi podobné sa udeje neskôr v paraši Chukat (Nm 20): najprv zomiera Miriam, a hneď nato prichádza scéna pri Merive – ľud žiada vodu, Mojžiš stratí trpezlivosť a udrie na skalu, čo mu napokon zmarí šancu doviesť ľud do Zasľúbenej zeme. Zdá sa, že Jitro a Miriam boli – každý po svojom – pre Mojžiša nevyhnutnou emocionálnou oporou. Keď boli pri ňom, zvládal to. Keď nie, strácal rovnováhu. 

Vodca potrebuje spriaznené duše – ľudí, ktorí ho pozdvihnú a dodajú mu silu pokračovať. Nikto nemôže viesť sám.

Ale späť k Mojžišovým slovám Bohu – Tóra tu možno jemne naznačuje, že spôsob, akým Mojžiš vnímal svoju úlohu vodcu, bol sám o sebe súčasťou problému. „Či som ja počal celý tento ľud? Azda som ich porodil? Prečo mi hovoríš, aby som ich niesol v náručí ako dojka dojča?“ To je jazyk vodcu ako rodiča – teórie „veľkého muža“ vo vedení.

Nadväzujúc – a prekračujúc – teórie Gustava Le Bona o „skupinovej mysli“, Sigmund Freud tvrdil, že davy sa stávajú nebezpečnými, keď sa k moci dostane istý typ vodcu. Takýto vodca, často silne charizmatický, rozptýli napätia v skupine tým, že sľubuje jednoduché riešenia všetkých problémov. Je silný. Je presvedčivý. Hovorí jasne. Ponúka jednoduché vysvetlenie utrpenia. Identifikuje nepriateľa, sústredí energiu a v ľuďoch vzbudí pocit celistvosti, spolupatričnosti a výnimočnosti. Akoby hovoril: „Nechajte to na mňa. Stačí, keď budete nasledovať a poslúchať.“

Mojžiš však nikdy nebol takýmto typom vodcu. Sám o sebe povedal: „Nie som muž slova.“ Nebol zvlášť blízky ľudu. Tým bol Áron – a možno aj Miriam. Kaleb dokázal ľud aspoň načas upokojiť. Mojžiš však nemal dar ani chuť ovplyvňovať masy, rozpletať zložité situácie, priťahovať davy či získať si popularitu. Ale práve takého vodcu Izraeliti potrebovali – nie muža bažiaceho po moci, ale človeka s horiacim zmyslom pre spravodlivosť a vášňou pre slobodu. Preto si B-h vybral Mojžiša.

Mojžiš si však zrejme myslel, že vodca musí zvládnuť všetko: byť otcom, matkou aj dojkou svojho ľudu. Musí konať, riešiť problémy, byť všemocný i vševediaci. Keď je niečo treba urobiť, je to vodca – v modlitbe sa obracajúc na Boha – kto to musí vykonať.

Problém však je, že ak je vodca ako rodič, nasledovníci ostávajú ako deti. Sú na ňom úplne závislí. Nerozvíjajú vlastné schopnosti. Nezískavajú zodpovednosť, ani sebavedomie, ktoré rastie zo skúsenosti. A tak keď Mojžiš nie je prítomný – keď sa dlhšie zdrží na vrchu a nik nevie, čo sa s ním stalo – ľud spanikári a urobí si Zlaté teľa. Preto B-h Mojžišovi prikazuje zhromaždiť tím sedemdesiatich starších, aby s ním niesli bremeno. Nemusíš – a nesmieš – na to byť sám.

Teória „veľkého muža“ ako vodcu prenasleduje židovské dejiny ako opakujúca sa nočná mora. V časoch proroka Samuela si ľud myslí, že všetky problémy sa vyriešia, ak si ustanovia kráľa „ako všetky národy“. Márne ich Samuel varuje – ich ťažkosti sa tým len prehĺbia. Saul má síce vzhľad – je pekný, vzpriamený, „o hlavu vyšší než ktokoľvek iný“ (1 Sam 9) – no chýba mu vnútorná sila. Dávid sa dopustí cudzoložstva. Šalamún, obdarený múdrosťou, podľahne svojim manželkám a upadne do poblúznenia. Kráľovstvo sa rozpadne. Len zopár neskorších kráľov dokáže spojiť vieru v Boha s politickým realizmom a občianskou cnosťou.

Počas obdobia Druhého chrámu bol úspech Makabejcov ohromujúci, ale krátkodobý. Samotní hasmonejskí králi sa zhelénizovali. Úrad veľkňaza sa stal predmetom politických hier. Nik nedokázal zastaviť narastajúce rozkoly v rámci národa. Po tom, čo Židia porazili Grékov, padli do rúk Rimanom. O šesťdesiat rokov neskôr označil rabín Akiva Bar Kochbu za ďalšieho „veľkého muža“ po vzore Júdu Makabejského – a výsledkom bola najhoršia tragédia v židovských dejinách až do čias holokaustu.

Judaizmus stojí na zdieľanej zodpovednosti, na tom, že každý jednotlivec má hodnotu, na budovaní súdržných tímov založených na spoločnej vízii, na vzdelávaní ľudí tak, aby mohli naplno rozvinúť svoj potenciál, a na úcte k poctivej diskusii i k dôstojnému nesúhlasu. Práve takúto kultúru pestovali rabíni počas storočí diaspóry. Takýmto spôsobom vybudovali pionieri v moderných časoch krajinu a štát Izrael. A je to vízia, ktorú Mojžiš vyslovil v poslednom mesiaci svojho života v knihe Devarim (Deuteronómium).

Takáto vízia si žiada vodcov, ktorí vedia inšpirovať druhých svojím pohľadom, vedia delegovať, posilňovať, viesť, povzbudzovať a vytvárať priestor. Presne na to narážal B-h, keď Mojžišovi prikázal, aby si vzal sedemdesiat starších a postavil ich s ním k Stanu stretávania. A potom povedal:

„Zostúpim a budem tam s tebou hovoriť, vezmem z ducha, ktorý je na tebe, a vložím ho do nich.“ (Nm 11,17)

B-h tým Mojžišovi hovoril, že veľkí vodcovia netvoria nasledovníkov – ale vychovávajú vodcov. Delia sa o svoju inšpiráciu. Dávajú zo svojho ducha druhým. Nevidia ľud, ktorý vedú, ako deti, ktoré potrebujú otca, matku a dojku, ale ako dospelých, ktorých treba vzdelávať, aby dokázali prevziať osobnú i kolektívnu zodpovednosť za svoju budúcnosť.