Odvaha zapojiť sa do sveta

Ako sme spomenuli v predchádzajúcej časti Covenant & Conversation, medzi rabínmi sa viedla diskusia o tom, či je nazirej (nazir) – o ktorom pojednáva táto parša – hodný chvály, alebo nie.

Nazirej je ten, kto sa dobrovoľne (zvyčajne na isté obdobie) zaviaže k špeciálnemu stavu svätosti. Znamená to, že sa musí zdržať vína a všetkých hroznových produktov, nesmie si strihať vlasy a nesmie sa znečistiť kontaktom s mŕtvym telom – ani s najbližším príbuzným.

Byť nazirejom znamená v podstate zrieknutie sa túžob. Prečo sa k tomu niekto rozhodne, nie je úplne jasné. Možno sa chcel chrániť pred opilstvom alebo sa liečiť zo závislosti. Možno túžil po vyššej úrovni svätosti. Keďže nesmel byť v kontakte s mŕtvym, bol v tejto veci na úrovni kohena gadola – veľkňaza. Nazirejstvo mohlo byť spôsobom, ako si bežný človek osvojí správanie podobné kňazovi. Niektorí rabíni tvrdili, že to, že zákony nazireja sú uvedené hneď po zákonoch o sotah (žena podozrivá z cudzoložstva), naznačuje, že sa niektorí stávali nazirejmi, aby sa uchránili pred sexuálnou nemravnosťou – alkohol totiž odbúrava zábrany a zvyšuje sexuálnu túžbu.

Nech už je dôvod akýkoľvek, názory na to, či je nazirejstvo pozitívne alebo negatívne, boli rozličné. Na jednej strane Tóra o ňom hovorí, že je „svätý Bohu“ (Bemidbar/Numeri 6:8). Na druhej strane, po skončení obdobia zdržanlivosti musí priniesť obeť za hriech (Num. 6:13–14). Z toho rabín Eliezer HaKappar vyvodil nasledovný záver:

„Čo znamená verš: ‘A vykoná zmierenie za neho, pretože sa previnil proti duši’ (Num. 6:11)? Proti akej duši sa previnil? Z toho vyplýva, že tým, že sa pripravil o potešenie z vína. Ak sa teda za hriech považuje už to, že si človek odoprie víno, o to viac je hriešne odoprieť si iné potešenia života. Z toho vyplýva, že ten, kto sa postí, je považovaný za hriešnika.“ (Ta’anit 11a; Nedarim 10a)

Rabín Eliezer HaKappar tak jasne vystupuje proti asketizmu v židovskom živote. Nevieme presne, koho mal na mysli. Mnohí raní kresťania boli asketickí, rovnako ako kumránska sekta známa z nálezov pri Mŕtvom mori. Svätci iných náboženstiev si často volili život v ústraní, odopierali si pôžitky, postili sa, bývali v jaskyniach alebo kláštoroch.

Aj v stredoveku boli židia, ktorí praktikovali sebaodriekanie – ako Chasidej Aškenaz (zbožní Židia zo severnej Európy) alebo mnohí židia v islámskom svete. Je ťažké nevnímať v tomto správaní vplyv nežidovského okolia. V čase križiackych výprav žili títo zbožní medzi kresťanmi, ktorí sa sebatrýznili. Na juhu poznali sufitov – islámskych mystikov.

Židovský postoj k asketizmu bol teda možno podfarbený podozrením, že ide o vplyv zvonku. V 1. storočí nášho letopočtu pôsobili v Grécku a Perzii dualistické smery ako gnosticizmus a manicheizmus, ktoré učili, že fyzický svet je dielom zlého boha a svätosť sa dosahuje len odpútaním sa od hmoty a pôžitkov.

Možno preto niektorí rabíni považovali nazirejstvo za niečo, čo by mohlo Židov viesť k napodobňovaniu cudzích náboženských praktík.

Rambamov (Maimonidov) pohľad: protikladný – a predsa pravdivý. Čo je však pozoruhodné: Maimonides zastáva obe stanoviská – negatívne aj pozitívne.

V Zákonoch o vlastnostiach charakteru (Hilchot De’ot 3:1) píše:

„Môže si niekto povedať: ‘Túžba, česť a podobne sú zlé cesty, preto sa im úplne vyhnem.’ A preto nebude jesť mäso, piť víno, ženiť sa, bývať v dôstojnom dome ani nosiť slušné oblečenie… Aj toto je zlé a zakázané.“

Ale v tom istom Mishne Tóra, v časti o nazirejstve (Hilchot Nezirut 10:14), hovorí:

„Ten, kto sa Bohu zasvätí ako nazirej, robí správne a je chvályhodný… Tóra ho prirovnáva k prorokovi.“

Ako môže logik ako Rambam zastávať také protichodné názory?

Dva modely cnosti: svätec a múdry

Rambam odpovedá : existujú dva rôzne modely cnostného života:

1.Chasid (svätec) – ide do extrémov. V správaní presahuje rámec spravodlivosti. Napr.: „Ak sa niekto stane extrémne pokorným, volajú ho chasid.“ (Hilchot De’ot 1:5)

2.Chacham (múdry človek) – ide strednou cestou, zlatou strednou mierou. Vyhýba sa extrémom a buduje rovnováhu medzi hodnotami. Vie, že existuje riziko príliš veľa aj príliš málo.

Tieto dve cesty sú nielen rôzne osobnostné typy, ale dva rôzne spôsoby chápania morálky:

•Svätec sa zameriava na osobnú dokonalosť.

•Múdry sa zameriava na vzťahy a spoločenské dobro.

Rambam si uvedomuje, že nemožno mať obe zároveň. Napríklad:

•Svätec môže rozdať všetko chudobným – ale čo jeho rodina?

•Môže sa vyhnúť boju – ale čo ochrana iných?

•Môže odpustiť všetko – ale čo spravodlivosť a zákon?

Spoločnosť nemôže fungovať len zo svätcov. Svätec žije osamelo, zameraný na svoju spásu. Ale spoločnosť budujú múdri, ktorí berú ohľad na ostatných a nesú zodpovednosť.

Nazirej je chasid – je to vznešené. Ale zároveň je v určitom zmysle aj hriešnik – pretože sa odklonil od sveta a zodpovednosti voči nemu.

Judaimus dáva priestor pre výnimočných jednotlivcov, ktorí sa chcú odpútať od sveta – ale nevyžaduje to ako normu. Ideálom nie je útek, ale odvaha žiť vo svete a prinášať Božiu prítomnosť do života medzi ľuďmi.

V judaizme to nie je otázka charity, ale spravodlivosti – to je význam slova cedaka. Potrebujeme tento duch aj v dnešných rozvinutých ekonomikách, ak nechceme byť svedkami ľudského utrpenia a spoločenských nepokojov. Nikto to nepovedal lepšie než prorok Izaiáš v prvej kapitole svojej knihy: „Hľadajte spravodlivosť, pomáhajte utláčaným, zastávajte sa siroty, obhajujte vdovu…“ (Izaiáš 1:17)

Ľudstvo nebolo stvorené, aby slúžilo trhom.Trhy boli stvorené, aby slúžili Božiemu obrazu v človeku.